A má to všetko ešte vôbec zmysel…?

Keď život znovu zdražel

Rastúce náklady, neistota a nepredvídateľný vývoj spoločnosti v mnohých ľuďoch vyvolávajú únavu a obavy. Nie je to však prvýkrát, čo človek žije v ťažšom čase. Tento text je zamyslením nad tým, prečo nás komfort niekedy oslabí viac než nedostatok – a prečo má zmysel obrátiť pozornosť späť k vlastnému životu, práci, blízkym a tomu, čo ešte môžeme ovplyvniť.

Sú obdobia, keď človek cíti, že život akosi pritvrdil. Nákupy sú drahšie, účty vyššie, budúcnosť menej čitateľná a spoločnosť menej pokojná, než by sme si želali. Veci, ktoré sa ešte pred pár rokmi zdali samozrejmé, sa zrazu stávajú predmetom počítania, váhania a obáv. Človek si začne viac všímať ceny, výdavky, rozhodnutia politikov, vojny, krízy, správy a všetko to, čo prichádza zvonka a čo nevie priamo zmeniť.

Nie je zvláštne, že ľudia cítia neistotu. Zvláštne by bolo, keby ju necítili.

A predsa je dobré pripomenúť si aj niečo iné. Život nebol väčšinu dejín pohodlný. Ľudia pred nami žili v omnoho tvrdších podmienkach, s menšou istotou, menšou ochranou, menším komfortom a často aj s oveľa menšou možnosťou voľby. Nemali to jednoduchšie. Skôr naopak. Len my sme si za posledné desaťročia zvykli, že mnoho vecí funguje, že teplo je po otočení ventilu, svetlo po stlačení vypínača, potraviny v obchode a dovolenka aspoň ako možnosť, ak nie ako istota.

A keď sa táto samozrejmosť začne otriasať, máme pocit, že sa rúca svet.

Možno sa však nerúca svet. Možno sa rúca naša predstava, že život má byť predovšetkým pohodlný.

Komfort je príjemný. Netreba sa mu vysmievať. Človek má právo chcieť žiť lepšie, bezpečnejšie a dôstojnejšie. Lenže komfort má aj jednu nenápadnú vlastnosť: keď ho máme príliš dlho, začneme ho považovať za základ života. A potom nás každé narušenie bolí viac, než by muselo. Nie preto, že by sme boli slabí, ale preto, že sme si odvykli odolávať.

Ťažší čas vždy odhaľuje, z čoho človek naozaj žije. Či iba z pohodlia, alebo aj z niečoho hlbšieho. Či iba z predstavy, že všetko má ísť podľa plánu, alebo aj zo schopnosti prispôsobiť sa, hľadať riešenie a nestratiť vnútorný poriadok.

V takýchto obdobiach je veľmi ľahké sťažovať sa. A niekedy je to aj pochopiteľné. Človek potrebuje pomenovať, čo ho trápi. Lenže sťažovanie sa má zvláštnu hranicu. Kým pomenúva realitu, môže pomôcť. Keď sa však stane životným postojom, začne človeka pomaly brať ako zajatca.

Pretože ak celý deň hovoríme len o tom, čo je zlé, postupne prestávame vidieť, čo ešte môžeme urobiť.

A práve tu sa začína rozdiel medzi človekom, ktorý len čaká, čo sa stane, a človekom, ktorý sa pokúša svoj život niesť ďalej. Nie hlučne a hrdinsky, nie s veľkými rečami. Skôr pokojne. Tak, že sa znovu pozrie na svoj vlastný život a spýta sa: čo je dnes moja úloha? Čo môžem zmeniť? Čo môžem zjednodušiť? Čomu sa mám venovať? O koho sa mám postarať? Kde mám prestať plytvať energiou a kde ju mám naopak sústrediť?

Nie je to útek od sveta. Je to návrat k miestu, kde ešte máme dosah.

Človek nemôže vyriešiť všetko. Nemôže zo dňa na deň zmeniť ceny, geopolitiku ani náladu celej spoločnosti. Ale môže zmeniť spôsob, akým bude stáť vo vlastnom živote. Môže prestať žiť len v reakcii na správy. Môže si urobiť poriadok vo vlastných výdavkoch, vzťahoch, práci, zdraví, čase a očakávaniach. Môže sa menej rozptyľovať a viac sústrediť. Môže menej nadávať a viac konať.

To nie je motivačná fráza. To je stará praktická múdrosť.

V ťažších časoch neobstojí ten, kto má najviac pohodlia, ale ten, kto má najviac vnútornej orientácie. Ten, kto vie, prečo ráno vstáva a pre koho pracuje. Čo chce ochrániť a čo chce vytvoriť. A čo v jeho živote má takú hodnotu, že kvôli tomu stojí za to zniesť aj trochu nepohodlia.

Možno práve preto sa otázka zmyslu vracia najmä v časoch neistoty. Keď je všetko ľahké, človek si ju nemusí klásť. Stačí žiť zo zvyku. Ale keď veci začnú byť náročnejšie, zvyk prestáva stačiť. Vtedy potrebujeme vedieť, na čom stojíme.

A možno práve tu sa dá nájsť pokojnejšia odpoveď na dnešný nepokoj.

Nie v tom, že si budeme nahovárať, že všetko je dobré. Nie je. Nie v tom, že budeme zatvárať oči pred problémami. To by bolo detinské. Ale v tom, že sa prestaneme nechať určovať iba tým, čo sa deje okolo nás.

Život nie je iba súčet nákladov, účtov, cien a správ. Je to aj priestor, v ktorom sa človek môže rozhodnúť, akým človekom bude, keď veci nie sú jednoduché.

A možno práve v tom sa ukáže rozdiel.

Nie medzi tými, ktorí majú problém, a tými, ktorí ho nemajú. Problémy budú mať všetci. Ale medzi tými, ktorí sa nechajú zlomiť trvalou nespokojnosťou, a tými, ktorí si aj v nepokojnom čase zachovajú schopnosť hľadať riešenie, postarať sa o svojich blízkych, pracovať na sebe a pozerať sa dopredu.

Nie naivne.

Ale s vedomím, že človek potrebuje nielen prežiť deň, ale aj nestratiť dôvod, pre ktorý ho žije.

A má to všetko ešte vôbec zmysel…?

Možno áno.

Práve vtedy, keď život prestane byť pohodlný, sa ukáže, či v ňom máme niečo hlbšie než pohodlie.