A má to všetko ešte vôbec zmysel…?

Keď už nevládzeš sledovať svet, vráť sa k vlastnému životu

Svet je čoraz hlučnejší, drahší a menej predvídateľný. Nie všetko, čo sa deje, vieme ovplyvniť. No práve preto má zmysel vrátiť sa k tomu, čo ešte ovplyvniť vieme – k vlastnému životu, blízkym, práci, rozhodnutiam a spôsobu, akým každý deň žijeme svoj život. 

Sú rána, keď človek otvorí oči a ešte skôr, než si stihne urobiť kávu, má pocit, že svet je priveľký. Stačí pár správ, niekoľko titulkov, nové ceny, ďalší konflikt, ďalšia hádka, ďalší problém, o ktorom sa hovorí tak, akoby od neho závisel osud všetkého. A možno aj závisí. Lenže človek sedí pri stole, pred sebou má obyčajný deň a zrazu nevie, čo s tým všetkým má urobiť.

Nie je ľahké žiť v čase, ktorý neustále niečo oznamuje. Svet na nás volá každú chvíľu. Upozorňuje nás, vyrušuje, znepokojuje, vyžaduje reakciu. Máme vedieť, čo sa deje, máme mať názor, máme sa rozhodnúť, komu veriť, čoho sa obávať, čo podporiť, čo odmietnuť. Lenže ľudská duša nie je spravodajský portál. Nedá sa aktualizovať každých päť minút bez následkov.

A tak sa stáva, že človek je informovaný, ale nie pokojnejší. Vie viac, ale menej rozumie vlastnému životu. Sleduje svet, ale postupne stráca schopnosť cítiť miesto, kde práve stojí.

Možno práve toto je jeden z tichých problémov dneška. Nie že by sme nevedeli nič. Skôr vieme príliš veľa o veciach, s ktorými nedokážeme nič urobiť, a príliš málo sa venujeme tomu, čo ešte v našom dosahu zostalo. Veľký svet sa nám tlačí do izby, do kuchyne, do telefónu, do rozhovorov aj do spánku. A náš vlastný svet – ten menší, obyčajnejší, ale skutočný  – sa niekedy nenápadne sťahuje do úzadia.

Lenže človek nežije celý svet. Človek žije svoj život.

To nie je útek pred realitou. Je to návrat k miestu, kde ešte môžeme niečo vykonať. Nemôžeme každý deň opraviť spoločnosť, zastaviť vojnu, znížiť ceny, upokojiť politiku ani presvedčiť ľudí, aby boli múdrejší, než práve sú. Ale môžeme sa postarať o svoj dom, o svoje vzťahy, o svoju prácu, o svoje zdravie, o svoj jazyk, o svoje rozhodnutia. Môžeme napĺňať svoj osobný zmysel života. Môžeme hovoriť pokojnejšie. Môžeme menej reagovať a viac konať. Môžeme sa vrátiť k tomu, čo je malé len navonok.

Pretože práve tam sa často rozhoduje, či človek zostane človekom.

V časoch neistoty sa veľmi ľahko rodí pocit bezmocnosti. Človek vidí, že veci sú zložité, že niektoré procesy sú väčšie než on, že veľké rozhodnutia sa dejú ďaleko od jeho kuchynského stola. A vtedy sa môže nastať jedna z dvoch možností. Buď sa nechá vtiahnuť do trvalého rozhorčenia, v ktorom sa všetko komentuje a nič sa nežije, alebo sa pomaly vráti k otázke: čo je dnes moja úloha?

Nie veľká historická úloha. Nie úloha zachrániť svet. Len tá obyčajná, každodenná. Čo dnes môžem alebo má urobiť? Komu dnes môžem pomôcť? Čo dnes môžem urobiť poctivo? Alebo kde môžem prestať plytvať silami. Čo treba opraviť, dokončiť, zjednodušiť. Kde sa mám ozvať a kde je múdrejšie mlčať. Čo už nemá zmysel sledovať a čo má zmysel žiť.

Možno je to málo. Ale možno práve to je dosť.

Niektoré obdobia človeka učia pokore. Nie tej poníženej, ale tej zdravej. Učia nás rozlišovať medzi tým, čo je v našich rukách, a tým, čo v nich nie je. Medzi svetom, ktorý môžeme sledovať, a životom, ktorý môžeme zvládnuť.

A tu sa objavuje zmysel toho, čo robíme. Nie ako veľká odpoveď, ale ako smerovanie našej pozornosti späť k nášmu životu.

Zmysel sa často nevracia tým, že konečne pochopíme celý svet. To sa možno nikdy nestane. Vracia sa skôr tým, že človek znovu začne žiť tam, kde ešte môže niečo dobré urobiť. V rodine, ktorá potrebuje viac prítomnosti než komentárov. V práci, ktorá nemusí byť dokonalá, ale môže byť poctivá. V rozhovoroch, kde nie je potrebné vždy vyhrať. V obyčajných rozhodnutiach, ktoré síce nezmenia dejiny, ale môžu zmeniť atmosféru jedného dňa.

Veľký svet je dôležitý. Netreba ho ignorovať. Len mu nesmieme odovzdať celý vnútorný priestor. Ak človek dovolí svetu, aby mu obsadil celé vedomie, nakoniec mu nezostane miesto na vlastný život. A bez vlastného života sa nedá byť užitočný ani svetu.

Možno práve preto je dnes jednou z foriem odvahy aj obyčajná schopnosť sústrediť sa. Nie zavrieť oči pred problémami, ale nenechať sa nimi roztrhať na kúsky. Nežiť od titulku k titulku, od obavy k obave, od hnevu k hnevu. Zachovať si vlastný stred, vlastný rytmus, vlastnú dôstojnosť.

Nie je to jednoduché. Niekedy sa zdá, že nepokoj je rozumnejší než pokoj, pretože pokoj môže pôsobiť ako ľahostajnosť. Ale nie každý pokoj je ľahostajnosť. Existuje aj pokoj človeka, ktorý vie, že nemôže ovplyvniť všetko, a preto sa rozhodne niesť to, čo niesť má.

Možno práve takto sa dnes dá obstáť.

Nie tým, že budeme vedieť všetko. Nie tým, že budeme komentovať všetko. Ani tým, že sa budeme tváriť, že nás nič neznepokojuje. Ale tým, že si v nepokojnom svete uchováme schopnosť žiť vlastný život zmysluplne v priestore, ktorý nám zostal zverený.

A možno je ten priestor väčší, než sa zdá.

Je v tom, ako ráno vstaneš. Ako sa rozprávaš s blízkymi. Ako robíš svoju prácu. Ako míňaš peniaze. Ako zaobchádzaš so svojím časom. Ako sa staráš o telo, na ktorom si závislý. Ako neponižuješ ľudí, aj keď s nimi nesúhlasíš. Ako nepustíš do seba všetok hluk sveta len preto, že je dostupný.

Svet bude zrejme ešte dlho nepokojný. Možno vždy bol, len sme si na chvíľu mysleli, že sa dá zariadiť inak. Ale človek nemusí čakať na pokojný svet, aby začal žiť pokojnejšie. Nemusí čakať na dokonalé podmienky, aby urobil niečo dobré. Nemusí rozumieť všetkému, aby vedel, čo je dnes správne v jeho vlastnom živote.

A tak sa možno otázka zmyslu vracia v tej najjednoduchšej podobe.

Nie: ako zachrániť celý svet. Ale: ako nestratiť svoj život, kým svet kričí okolo nás.

A má to všetko ešte vôbec zmysel…?

Možno áno.

Keď už nevládzeme sledovať celý svet, možno je čas vrátiť sa k vlastnému životu. Nie preto, že by bol malý. Ale preto, že práve tam sa zmysel najčastejšie začína.