A má to všetko ešte vôbec zmysel…?

Vojna sa nezačína na fronte

Každý rok si pripomíname koniec vojny a víťazstvo nad fašizmom. No vojny sa nezačínajú až výstrelmi a nekončia iba podpísaním mieru. Tento text je zamyslením nad tým, prečo mier nevzniká len medzi štátmi, ale najprv v človeku, vo vzťahoch a v spôsobe, akým sa pozeráme jeden na druhého.

Sú dni, keď si spoločnosť pripomína veľké udalosti dejín. Dni, v ktorých sa objavujú vlajky, spomienky, príhovory a mená tých, ktorí vojnu prežili alebo v nej zomreli. A možno práve v takých chvíľach si človek uvedomí zvláštnu vec: že vojna je síce jednou z najväčších tragédií ľudstva, ale zároveň aj jednou z najväčších záhad.

Pretože keď sa pozeráme späť, takmer vždy sa zdá neuveriteľné, že sa to vôbec mohlo stať.

Ako je možné, že milióny ľudí postupne prijmú nenávisť ako niečo normálne? Ako sa môže spoločnosť dostať do bodu, v ktorom prestane vidieť človeka v druhom človeku? A ako je možné, že civilizácia, ktorá píše knihy, skladá hudbu, stavia mestá a učí deti, dokáže zároveň vytvoriť aj priemysel smrti?

Možno práve preto zostáva téma vojny stále aktuálna. Nie preto, že by sme chceli žiť minulosťou, ale preto, že vojna nikdy nie je len minulosť.

Vojna sa totiž nezačína na fronte.

Začína sa oveľa skôr. V jazyku, ktorým o sebe hovoríme. V spôsobe, akým sa pozeráme na druhých. V okamihu, keď si človek začne myslieť, že niektorí ľudia majú menšiu hodnotu než iní. Že niekoho už netreba chápať, stačí ho poraziť, umlčať alebo odstrániť.

Veľké vojny nevznikajú z jedného rozhodnutia. Predchádza im dlhé obdobie malých vnútorných vojen, v ktorých sa postupne rozpadá dôvera, rešpekt a schopnosť vidieť v druhom človeku niekoho, kto má rovnaký strach, rovnakú bolesť a rovnakú túžbu po živote.

Možno práve preto sú veľké romány o vojne v skutočnosti románmi o človeku.

Vojna a mier od Leva Tolstého nie je len príbehom armád, bitiek a dejín. Je to príbeh ľudí, ktorí sa snažia pochopiť vlastný život uprostred chaosu, strachu, lásky, strát a veľkých dejinných pohybov, ktoré presahujú jednotlivca. A možno práve preto toto dielo prežilo viac než sto päťdesiat rokov. Nie kvôli vojne samotnej, ale kvôli tomu, že hovorí o niečom hlbšom – o človeku, ktorý sa snaží nestratiť vlastnú dušu vo svete, kde sa rozpadáva poriadok.

Mier pritom nie je len neprítomnosť vojny. To by bolo príliš jednoduché.

Mier je niečo oveľa náročnejšie. Je to schopnosť žiť spolu bez toho, aby sme sa navzájom ničili. Schopnosť niesť rozdiely bez nenávisti. Schopnosť zostať človekom aj vtedy, keď s druhým nesúhlasíme.

A práve to sa dnes niekedy zdá byť čoraz ťažšie.

Akoby sme si zvykli žiť v neustálom napätí. Rozdeľovať svet na „našich“ a „ich“. Vyberať si názory ako zbrane a diskusie viesť tak, akoby išlo o boj, v ktorom musí niekto vyhrať a niekto prehrať.

Lenže spoločnosť, ktorá stratí schopnosť viesť pokojný spor, sa postupne stáva spoločnosťou, ktorá nevie udržať pokoj vôbec.

Možno práve preto má zmysel si v dňoch pripomínania vojny nepripomínať len víťazstvá a porážky, ale aj obyčajnú hodnotu mieru. Nie ako veľkého politického slova, ale ako každodennej kultúry života.

Ako spôsob, akým sa správame k blízkym, ako schopnosť neponižovať druhých a ako rozhodnutie  nepridávať do sveta ďalšiu nenávisť, aj keď by to bolo jednoduché.

Mier totiž nezačína podpisom zmlúv.

Začína v človeku.

A možno práve preto je oveľa krehkejší, než si myslíme. Stačí málo – trochu cynizmu, trochu pohŕdania, trochu ľahostajnosti – a niečo sa začne pomaly rozpadať. Nie hneď navonok. Najprv vo vnútri spoločnosti.

Preto má možno zmysel nezabudnúť, že civilizácia nestojí len na technológiách, ekonomikách a armádach. Stojí aj na obyčajnej schopnosti ľudí zostať ľuďmi.

A to je oveľa náročnejšie, než sa na prvý pohľad zdá.

A má to všetko ešte vôbec zmysel…?

Možno áno.

Ak ešte stále dokážeme pochopiť, že mier nie je samozrejmosť, ale jedna z najvzácnejších vecí, ktoré medzi sebou máme.