Nikdy sme nemali viac slobody. Prečo sa necítime slobodnejší?
Máme viac možností než kedykoľvek predtým. Môžeme si vybrať prácu, miesto aj spôsob života. A predsa sa čoraz častejšie objavuje pocit, že nie sme skutočne slobodní. Tento text je o paradoxe dneška – o tom, prečo sloboda bez zmyslu nestačí a prečo nás množstvo možností môže skôr zaťažovať než oslobodzovať.
Nikdy sme nemali toľko slobody ako dnes. Môžeme si vybrať, kde budeme žiť, čo budeme robiť, s kým budeme tráviť život, a v mnohých prípadoch aj to, akým spôsobom budeme žiť každý svoj deň. Môžeme meniť prácu, začínať odznova, odísť, zostať, skúsiť niečo iné. Na prvý pohľad sa zdá, že žijeme v čase, o akom sa predchádzajúcim generáciám ani nesnívalo.
A predsa sa v tom všetkom objavuje zvláštny pocit, ktorý sa nedá celkom jednoducho pomenovať. Nie je to nedostatok slobody, skôr akési vnútorné napätie, akoby sme napriek všetkým možnostiam neboli celkom voľní. Ako keby nás niečo neviditeľné držalo, aj keď navonok máme otvorené všetky dvere.
Možno je to tým, že sloboda sa za posledné roky zmenila. Kedysi bola vzácna, dnes je samozrejmá. A práve tým, že je samozrejmá, sa z nej nenápadne stala aj povinnosť. Povinnosť vybrať si správne, rozhodnúť sa dobre, nepokaziť si život zlým krokom, nezmeškať príležitosť, ktorú už možno nikdy nedostaneme.
Zrazu nejde o to, že by sme nemali na výber. Ide o to, že máme na výber tak veľa, až sa v tom začíname strácať. Každé rozhodnutie v sebe nesie tieň pochybnosti, či sme si vybrali správne. Či by iná cesta nebola lepšia, jednoduchšia alebo zmysluplnejšia. A čím viac možností máme, tým menej istoty cítime.
Nie preto, že by sme boli slabší alebo menej schopní než predtým. Skôr preto, že nám chýba niečo, podľa čoho by sme sa vedeli orientovať. Sloboda sama o sebe totiž nestačí. Dáva priestor, ale neposkytuje zmysel.
A bez zmyslu sa aj sloboda môže stať bremenom.
Človek potom môže robiť takmer čokoľvek, ale napriek tomu nevie, čo má vlastne robiť. Môže meniť smer, ale necíti, že by sa niekam približoval. Môže skúšať nové veci, ale vnútri sa objavuje únava, ktorá nepramení z práce, ale z neustáleho rozhodovania.
Možno si to už niekto všimol aj pred nami: moderný človek postupne prestáva žiť podľa toho, kým je, a začína žiť podľa toho, čo má, čo dosiahne, čo si dokáže zabezpečiť. A čím viac toho má, tým viac sa od neho očakáva, že bude spokojný. Lenže vnútorný pocit často hovorí niečo iné.
Mať viac ešte neznamená žiť viac.
A tak sa stane zvláštna vec. Máme viac možností, viac prostriedkov, viac slobody – a predsa sa necítime viac doma vo vlastnom živote.
Možno práve preto sa dnes čoraz častejšie vraciame k otázkam, ktoré nie sú nové, ale zrazu sú naliehavejšie než kedykoľvek predtým. Nie preto, že by sme stratili schopnosť rozhodovať sa, ale preto, že sme stratili kritérium, podľa ktorého sa rozhodovať.
Nie všetko, čo si môžeme dovoliť, má zmysel robiť. Nie všetko, čo je dostupné, nás vedie k niečomu dobrému. A nie každá možnosť, ktorú si vyberieme, nás priblíži k životu, ktorý by sme chceli žiť.
Sloboda bez zmyslu sa postupne rozpadá na nekonečný zoznam možností, medzi ktorými sa človek pohybuje bez istoty, či ide správnym smerom. A keď to trvá príliš dlho, prichádza únava, ktorá nie je viditeľná, ale o to viac ju cítime.
Zmysel pritom robí niečo zvláštne. Neuberá slobodu, ale ju usmerňuje. Nediktuje, čo máme robiť, ale pomáha nám rozpoznať, čo robiť má zmysel. A v tej chvíli sa niečo uvoľní. Nie preto, že by zmizli možnosti, ale preto, že už nepotrebujeme všetky.
Možno práve v tom je odpoveď na paradox dnešnej doby. Nie sme menej slobodní než predtým. Skôr sme viac odkázaní na to, aby sme vedeli, čo so svojou slobodou robiť.
A to je náročnejšie, než sa na prvý pohľad zdá.
Možno preto má zmysel vrátiť sa k jednoduchej otázke, ktorú si kladieme menej často, než by sme mali. Nie čo všetko môžem robiť, ale pre koho má môj život zmysel. Nie len pre mňa, ale aj pre niekoho ďalšieho.
Pretože práve tam sa sloboda prestáva točiť dookola a začína sa meniť na niečo pevnejšie. Na život, ktorý má smer, aj keď nie je vždy jednoduchý.
A potom sa možno aj tá stará otázka začne meniť.
A má to všetko ešte vôbec zmysel…?
Možno áno.
Nie preto, že si môžeme vybrať čokoľvek,
ale preto, že si môžeme vybrať to, čo stojí za to žiť.


a pre niekoho dokonca nepotrestaná smrť /... ...
sloboda ako taká je veľmi subjektívny pojem a... ...
Som rád,že si chcel týmto článkom povedať,že... ...
Nie je sa ani čomu diviť že to takto dopadlo... ...
Celá debata | RSS tejto debaty