A má to všetko ešte vôbec zmysel…?

Nelám krásne sny

Život sa dnes často zužuje na to, čo treba zvládnuť, zabezpečiť a vydržať. Popri tom však nenápadne ustupuje to, čo sa nedá naplánovať ani odpracovať – láska, blízkosť a sny. Tento text je pripomenutím, že človek nepotrebuje len fungovať, ale aj cítiť, že jeho život má farbu a zmysel.

Sú dni, keď sa človek pristihne pri zvláštnej myšlienke, že život sa akosi zúžil iba na to, čo treba zvládnuť. Ráno vstať, urobiť, čo je potrebné, postarať sa o povinnosti, vydržať a posunúť sa ďalej. Ako keby bolo treba neustále bojovať. Všetko sa navonok zdá byť v poriadku, a predsa sa niekde vnútri objaví tichý pocit, že v tom niečo chýba.

Nie preto, že by bol život zlý. Skôr preto, že je príliš úzky.

Možno sme si v posledných rokoch zvykli hovoriť o živote najmä v pojmoch práce, peňazí a zabezpečenia. O tom, čo treba dosiahnuť, čo treba zvládnuť, čo si treba vybudovať, aby bol človek v bezpečí a obstál. Je to pochopiteľné, pretože život prináša tlak aj neistotu a človek potrebuje mať pocit, že niečo drží vo vlastných rukách.

Lenže život nie je iba boj o prežitie. Človek nie je iba ten, kto má vydržať.

Niekde popri tom všetkom, čo treba urobiť, existuje ešte iná rovina života, ktorá sa nedá naplánovať ani odpracovať. Rovina, v ktorej má miesto niečo krehké, ale dôležité – láska, blízkosť, sny, predstavy o tom, aký by život mohol byť, keby sme sa nebáli ho žiť o niečo viac naplno.

Možno práve tieto veci sú tie, ktoré si najčastejšie necháme zlomiť.

Nie preto, že by nám ich niekto vedome vzal. Skôr preto, že ich postupne odkladáme bokom ako niečo menej dôležité, čo počká. Najprv práca, potom povinnosti, potom zabezpečenie, a až potom – ak zostane čas – to, čo nás robí živými.

Nie to, čo nás živí, ale prečo žijeme.

Lenže čas na to často nezostane.

A tak sa stane, že človek žije správne, zodpovedne a usporiadane – a predsa má pocit, že sa ho jeho vlastný život dotýka menej, než by mal.

Láska pritom nie je niečo, čo by sa dalo odložiť na neskôr. Nie je to odmena za to, že si najprv všetko splníme. Je to skôr spôsob, akým život prežívame tu a teraz – v tom, ako sa pozeráme na druhých, ako sa k nim správame, ako si dovolíme byť blízko bez toho, aby sme si to museli zaslúžiť.

A sny nie sú detinské predstavy, ktoré treba prekonať, aby sme boli „dospelí“. Sú to tiché obrazy toho, čo by náš život mohol byť, keby sme sa nebáli veriť, že aj niečo pekné má v ňom svoje miesto.

Možno nie všetky sny sa dajú naplniť. A možno nie všetky majú byť naplnené.
Ale niektoré majú zostať.

Pretože keď ich zlomíme, niečo sa zlomí aj v nás.

Človek môže fungovať bez nich. Môže pracovať, zarábať, plniť si povinnosti a navonok žiť celkom usporiadaný život. Lenže vnútri sa postupne vytráca niečo, čo sa nedá nahradiť.

Niečo, čo dáva životu farbu.

Možno práve preto má zmysel sa občas zastaviť a spýtať sa, či sme popri všetkom, čo robíme správne, nezabudli na niečo, čo nie je povinné, ale je podstatné.

Na chvíle, ktoré nemajú cieľ. Na vzťahy, ktoré nie sú výhodné, ale sú pravdivé. Na sny, ktoré nie sú isté, ale sú naše.

A možno aj na jednoduchú vetu, ktorú si dnes hovoríme menej často, než by sme mali.

Nelám krásne sny.

Nie preto, že by sa mali všetky splniť, ale preto, že bez nich sa život síce dá prežiť, ale ťažšie sa dá cítiť, že má zmysel.

A má to všetko ešte vôbec zmysel…?

Možno áno. Nie len v tom, čo zvládneme, ale aj v tom, čo si dovolíme nezlomiť.