Deti nepotrebujeme preto, aby nás nahradili
Na Deň detí sa zvyčajne hovorí o radosti, darčekoch a úsmevoch. Ale deti nie sú len roztomilé bytosti na fotografiách. Sú aj krik, únava, prebdené noci, zodpovednosť a zvláštny pocit, že človek už nepatrí iba sám sebe.
A možno práve preto ich stále potrebujeme.
Nie ako budúcich daňových poplatníkov alebo oporu v starobe. Deti potrebujeme preto, že nás vytrhávajú z pohodlia vlastného ja. Donútia nás prestať sa tváriť, že život je len o našich plánoch, účtoch, náladách a únave.
Dieťa neprichádza na svet preto, aby nám uľahčilo život. Skôr naopak. Od prvého dňa ho skomplikuje. Zoberie spánok, prevráti domácnosť, obráti priority naruby a veľmi rýchlo ukáže, koľko trpezlivosti v skutočnosti máme.
Pri deťoch sa nedá dlho hrať na pokojného, múdreho a vyrovnaného človeka. Dieťa nás skôr či neskôr odhalí. A práve v tom je jeho zvláštna sila.
Dospelý človek si vie veľa vecí vysvetliť. Vie si ospravedlniť nervozitu, výbuch, neprítomnosť aj vetu „teraz nemám čas“. Dieťa však nežije v našich vysvetleniach, žije v tom, čo sa deje.
Deti sú v tomto nemilosrdne presné. Nezaujíma ich, čo sme dosiahli, kde pracujeme ani ako pôsobíme medzi ľuďmi. Dieťa cíti, či sme pri ňom naozaj, alebo či sme len fyzicky doma a vnútorne stále niekde v práci, v telefóne, v starostiach alebo v hneve.
Deti nás potrebujú, aby prežili. A my potrebujeme deti, aby sme nezdiveli vo vlastnej dospelosti.
Lebo dospelosť bez detí okolo seba veľmi ľahko stvrdne. Človek sa sústredí na prácu, pohodlie, majetok, zdravie, pokoj a vlastný priestor. Všetko má byť upratané, naplánované, efektívne a nerušené. Lenže život nie je hotelová izba počas letnej dovolenky.
Život je skôr dom, v ktorom sa niečo deje. Niekto plače, niekto sa smeje, niekto niečo rozbije a niekto sa učí žiť.
Nie každý človek má deti a nie každý ich môže mať. To treba povedať bez súdenia. Ale spoločnosť, ktorá stratí vzťah k deťom, začne myslieť príliš krátko. Začne sa zaoberať hlavne tým, ako si udržať pohodlie dnes, a prestane sa pýtať, čo po nás zostane zajtra.
Dieťa je budúcnosť bez veľkých slov.
Je to malý človek, ktorý tu bude žiť aj vtedy, keď naše dnešné hádky, účty, kariéry a nervozity stratia význam. A práve preto je dieťa takou vážnou otázkou pre dospelých.
Aký svet mu vlastne ukazujeme?
Svet, kde sa ľudia počúvajú, alebo svet, kde si každý kričí svoje? Svet, ktorému sa dá veriť, alebo svet, kde je múdrejšie neveriť nikomu?
Deti sa učia z toho, ako žijeme. Vidia, či sa vieme ospravedlniť. Či sa doma rozprávame s úctou. Či sa vieme ovládnuť. Či máme čas na ľudí, o ktorých tvrdíme, že ich milujeme.
Vidia aj to, keď zlyháme. To nevadí. Deti nepotrebujú dokonalých dospelých. Potrebujú dospelých, ktorí sa po páde vedia vrátiť k dobrému.
Možno práve pri deťoch sa ukáže, akí sme veľkí alebo malí. Nie na sviatočných fotografiách. Ale vtedy, keď dieťa príde s otázkou práve v okamihu, keď nemáme čas. Keď chce niečo ukázať práve vtedy, keď sme unavení. Keď potrebuje blízkosť práve vtedy, keď by sme najradšej mali pokoj.
A možno práve tam sa rozhoduje, či dieťa zažije svet ako miesto, kde je vítané, alebo len ako miesto, kde prekáža.
Deti nás vracajú k tomu, čo sa nedá kúpiť ani urýchliť. K dôvere, k hre a k blízkosti. K času, ktorý sa nedá nahradiť peniazmi. K tomu, že človek nie je iba ten, kto zabezpečuje, plánuje a zvláda, ale aj ten, kto vie byť prítomný.
A preto deti nepotrebujeme preto, aby nás raz nahradili. Potrebujeme ich preto, aby nás dnes a denne prebúdzali.
Aby nám pripomenuli, že život nie je len o tom, čo treba zaplatiť, vybaviť, dokončiť a vydržať. Že život má zmysel aj preto, lebo ho niekto po nás prevezme. Nie hotový ani dokonalý. Ale aspoň trochu ľudský.
A má to všetko ešte vôbec zmysel…?
Možno áno. Vždy, keď sa dieťa pozrie na dospelého s dôverou, nejde o milú chvíľu. Ide o záväzok.


Milujúce DETI menia plienky svojim Rodičom...... ...
Celá debata | RSS tejto debaty