A má to všetko ešte vôbec zmysel…?

Kedy si naposledy mal pokoj bez toho, aby si si ho musel zaslúžiť?

Oddych by mal byť prirodzenou súčasťou života. No čoraz častejšie máme pocit, že si ho musíme zaslúžiť. Tento text je zamyslením nad tým, prečo je pre nás pokoj dnes taký ťažko dostupný – aj vtedy, keď naň máme čas.

Sú dni, keď konečne príde chvíľa pokoja.

Sadneš si. Zavrieš notebook. Telefón odložíš nabok.
Na chvíľu sa nič nedeje.

A práve vtedy sa to začne. V tvojom vnútri.

Tichý pocit, že by si ešte niečo mal.
Niečo vybaviť. Niečo dokončiť. Dohnať niečo zameškané. 

A tak ten pokoj trvá len chvíľu. Nie preto, že by nebol čas, ale preto, že si ho nevieš dovoliť.

Akoby si ho nezaslúžil.

Oddych kedysi prichádzal prirodzene, bol súčasťou rytmu života.

Dnes si ho plánujeme ako pasívnu aktivitu. Víkend má svoj program. Voľno má svoj účel.
Aj oddych má svoj cieľ – zregenerovať sa, „dobiť baterky“, byť opäť pripravený.

Oddych sa stal niečím, čo má slúžiť ďalšiemu výkonu.

A nenápadne sa zmenil na ďalšiu úlohu.

Nie je na tom nič zlé, len to nie je ono. 

Pokoj už nie je stav. Je to výsledok. Niečo, čo si treba zaslúžiť.

Možno práve preto si niekedy sadneme – a nevieme si oddýchnuť.
Telo sa zastaví, ale myseľ pokračuje.

Ako keby v nás niekde bežal zoznam, ktorý sa nedá vypnúť.

Veci, ktoré treba, veci, ktoré by sa mali a ktoré ešte nie sú hotové.

A medzi nimi sa pokoj stráca.

Je zvláštne, že práve v čase, keď máme najviac možností oddychovať, je pre nás pokoj čoraz ťažšie dostupný.

Preto, že máme pocit, že ho nemáme právo len tak prijať.

Ak si človek musí zaslúžiť pokoj, niečo sa v jeho živote posunulo príliš ďaleko.

Možno sme si zvykli hodnotiť sami seba podľa toho, čo robíme.
Koľko zvládneme. Koľko vydržíme, koľko ešte dokážeme.

A keď nič nerobíme, akoby sme na chvíľu strácali hodnotu samého voči sebe.

Nie nahlas, iba tak – potichu, vo vnútri.

Ako jemný nepokoj, ktorý sa objaví presne vtedy, keď by sme mali mať pokoj.

Možno preto je pre nás také ťažké len tak sedieť bez cieľa.

Bez plánu a bez dôvodu. Niečo v nás nám to nedovolí.

A predsa sú chvíle, keď sa to podarí.

Krátke, nenápadné momenty, keď sa nič nemusí, keď nás nik nevidí.
Keď netreba nič dokazovať. Keď čas na chvíľu nebeží proti nám.

Možno si na ne ani nespomenieme, ale práve v nich sa uvoľní niečo, čo sa má uvoľniť.

Máme pocit, akoby sme si ich ukradli.

To tiché vedomie, že stačí byť.

A možno práve preto má zmysel položiť si jednoduchú otázku:

Kedy si naposledy mal pokoj…
bez toho, aby si si ho musel zaslúžiť?