A má to všetko ešte vôbec zmysel…?

Keď máme všetko – a predsa nás nič neteší

Nikdy sme nemali toľko možností, pohodlia a okamžitých odmien ako dnes. A predsa sa čoraz častejšie objavuje pocit otupenia namiesto radosti. Tento text je o paradoxe hojnosti, ktorá nám môže vziať schopnosť tešiť sa z obyčajných vecí.

Nikdy sme nemali toľko možností. Jedlo, zábava, informácie, kontakt, pohodlie.
Stačí pohyb prsta a svet reaguje.

A predsa sa čoraz častejšie objavuje zvláštny pocit.
Nie smútok. Nie tragédia. Skôr otupenie.

Človek sa teší menej. Aj keď má viac.

Nie je to preto, že by sme boli nevďační.
A nie je to ani preto, že by svet bol horší než kedysi.
Možno sa deje niečo iné.

Mozog človeka sa vyvíjal v prostredí nedostatku.
Odmena prichádzala po námahe.
Sladké bolo vzácne. Oddych bol zaslúžený.

Dnes žijeme v hojnosti, na ktorú náš nervový systém nebol pripravený.
To, čo malo byť výnimočné, je nepretržite dostupné.

A tu prichádza paradox, ktorý si málokto uvedomí.

Podobne ako pri cukrovke druhého typu.
Keď je cukru priveľa, telo si postupne vytvorí rezistenciu.
Prestane naň reagovať prirodzene.
A to, čo malo dodávať energiu, začne oslabovať.

Niečo podobné sa môže diať aj s radosťou.
Keď je pôžitok dostupný bez námahy,
keď je stimulácia nepretržitá, mozog si na ňu zvykne.

A potom sa stane niečo tiché a nenápadné.
Obyčajné veci prestanú stačiť.

Prechádzka bez telefónu je nudná.
Ticho je nepríjemné.
Rozhovor bez prerušovania je príliš pomalý.

Nie preto, že by tieto veci stratili hodnotu.
Ale preto, že sme si zvykli na silnejšie podnety.

Čím viac pôžitku, tým menej citlivosti.
A čím menej citlivosti, tým menej radosti z obyčajnosti.

To nie je morálna výčitka. Je to kultúrna situácia.

Žijeme vo svete, kde je všetko k dispozícii.
A práve preto sa musíme znovu učiť niektoré veci znášať.

Nepohodlie. Čakanie. Nedokonalosť.

Nie ako trest.
Ale ako podmienku citlivosti.

Ak je všetko mäkké, človek otupie.
Ak je všetko okamžité, nič nie je vzácne.

Možno preto dnes niektorí ľudia vedome vyhľadávajú námahu.
Šport. Ticho. Digitálny pôst. Nie preto, že by chceli trpieť.
Ale preto, že chcú znovu cítiť.

Radosť totiž nevzniká z nepretržitej odmeny.
Vzniká z rovnováhy.

Zo striedania úsilia a oddychu.
Z vedomia, že nie všetko je hneď.
Z priestoru, v ktorom sa môže objaviť vďačnosť.

Možno teda problém dneška nie je nedostatok.
Možno je to presýtenosť.

A možno si budeme musieť položiť otázku, ktorá nie je pohodlná:

A má to všetko ešte vôbec zmysel, ak máme všetko –
a predsa nás nič neteší?