A má to všetko ešte vôbec zmysel…?

Keď už ani to leto nie je spoločné

Leto by malo byť časom oddychu, hudby, stretávania sa a voľnejšieho dýchania. Lenže aj ono dnes ukazuje, ako rozdielne vidíme Slovensko. Tento text je zamyslením nad tým, prečo rozdelená spoločnosť nemusí byť sama osebe tragédiou, ale prirodzeným prejavom rôznosti – kým ju dokážeme riešiť slovami, rešpektom a v rámci pravidiel demokratickej spoločnosti.

Je leto, teplo, prázdniny a človek by si mohol myslieť, že aspoň v takomto čase sa spoločnosť trochu uvoľní. Ľudia sa po školskom roku, po pracovnom tlaku, po horúčavách a každodenných starostiach aspoň na chvíľu nadýchnu a prestanú sa navzájom merať podľa toho, kto kam patrí, čo si myslí a na ktorej strane stojí.

Lenže dnes akoby aj to leto malo dve tváre.

Jedni idú na festival a vidia hudbu, slobodu, mladých ľudí, kultúru, otvorenosť a stretnutia. Druhí sa na ten istý festival pozerajú s nedôverou a vidia v ňom politický odkaz, provokáciu, inú hodnotovú krajinu alebo svet, ktorý im už nič nehovorí.

Pri inom podujatí sa to môže obrátiť. Jedni vidia tradíciu, spolupatričnosť, vieru, národnú pamäť alebo úctu k tomu, čo nás držalo pokope. Druhí v tom istom podujatí vidia uzavretosť, strach zo sveta, politické gesto alebo návrat k jazyku, ktorému už nerozumejú.

A tak sa garde iba otočí.

To, čo je pre jedného domov, môže byť pre druhého cudzie. To, čo jeden vníma ako slobodu, druhý môže vnímať ako ohrozenie. To, čo jeden cíti ako ochranu tradície, druhý môže vnímať ako odmietnutie inakosti. A znovu sa ukáže, že nejde iba o jeden festival, jednu oslavu, jedno pódium, jeden koncert, jednu vlajku alebo jeden víkend.

Ide o to, že Slovensko prestávame vidieť rovnako.

Možno to je dnes na Slovensku najťažšie. Nie to, že máme rozdielne názory. To je v každej slobodnej spoločnosti prirodzené. Problém je skôr v tom, že čoraz častejšie strácame schopnosť zniesť, že druhý človek má iný svet. Nie iba iný názor, ale iný jazyk, inú skúsenosť, inú citlivosť, inú predstavu o tom, čo je normálne, krásne, správne alebo nebezpečné.

A tak sa aj leto môže zmeniť na ďalšie bojisko.

Nie preto, že by hudba, festivaly, oslavy, vlajky, diskusie, koncerty alebo výkriky z pódií mali samy osebe takú moc. Skôr preto, že je v nás pripravené napätie. Stačí sa ho trochu dotknúť a hneď sa rozdelíme. Ako suchá zem, ktorá po dlhom teple popraská ešte skôr, než zaprší.

Spoločnosť, ktorá je dlho vystavená horúčave nedôvery, začne praskať aj pri veciach, ktoré by inokedy uniesla ľahšie.

Možno by nám pomohlo priznať si jednoduchú vec: spoločnosť nikdy nemala jednu tvár. Ľudia nie sú rovnakí. Nemajú rovnaké povahy, rovnakú skúsenosť, vek, obavy ani rovnaké predstavy o dobrom živote.

Vo vede poznáme obraz, ktorý sa často používa na opis prirodzenej rôznorodosti. Gaussovu krivku. Niekto ju pozná ako zvonovú krivku. V strede je najviac hodnôt, na krajoch menej, ale všetko spolu tvorí jeden celok. Nie každý človek stojí v strede, nie každý cíti rovnako. Nie každý potrebuje rovnakú mieru istoty, zmeny, slobody, poriadku, tradície alebo otvorenosti.

Ak tento obraz použijeme veľmi opatrne na spoločnosť, pochopíme, že rôznosť nie je chyba. Je absolútne prirodzená.

V každej spoločnosti budú ľudia, ktorí viac chránia to, čo bolo. A budú ľudia, ktorí viac hľadajú to, čo ešte môže byť. Jedni budú citlivejší na poriadok, druhí na slobodu. Jedni na kontinuitu, druhí na zmenu. Jedni na bezpečie, druhí na otvorenosť. Jedni budú skôr brzdiť príliš rýchly pohyb, druhí budú posúvať hranice toho, čo sa zdalo nemožné.

A možno práve v tom je hybná sila spoločnosti.

Keby boli všetci iba za zachovanie starého, spoločnosť by skostnatela. Keby boli všetci iba za neustálu zmenu, stratila by pamäť a oporu. Jedni pripomínajú korene, druhí otvárajú okná. Jedni sa pýtajú, čo stratíme, druhí sa pýtajú, čo môžeme získať. Jedni hovoria: pozor, aby sme sa nerozpadli. Druhí hovoria: pozor, aby sme nezastali.

V zdravšej spoločnosti sa tieto sily nemusia zničiť. Môžu sa navzájom korigovať.

Možno práve to vystihuje myšlienka o jednote a boji protikladov. Protiklady nemusia byť hneď nepriateľstvom. Môžu byť napätím, ktoré núti spoločnosť premýšľať, spresňovať sa, opravovať chyby a hľadať lepšiu rovnováhu. Spor nemusí byť katastrofa. Spor môže byť spôsob, akým spoločnosť hľadá svoj ďalší tvar.

Len nesmie prerásť do nenávisti a násilia.

Tu je hranica, ktorú si nesmieme nechať vziať. Rozdiely sú, nesúhlas je legitímny, aj kritika. Protest tiež. Voľby, parlament, súdy, médiá, verejná diskusia, občianske združenia, samosprávy, školy, rodiny aj obyčajné rozhovory – to všetko sú nástroje demokratickej spoločnosti. Sú to spôsoby, ako sa rozdiely môžu prejaviť bez toho, aby sa zmenili na vojnu človeka proti človeku.

Ak sa však z človeka s iným názorom stane nepriateľ, ak sa z rozdielu stane nenávisť a z nesúhlasu túžba druhého ponížiť, umlčať alebo vymazať zo spoločného priestoru, vtedy aj prirodzená rôznorodosť vytvára nebezpečenstvo.

Spoločnosť sa nemá báť rozdielov. Má sa báť chvíle, keď ich prestane zvládať. 

Možno preto dnes nejde o to, či má niekto rád festival alebo ho nemá rád. Ani o to, či niekto chodí radšej na koncert, do kostola, na folklórne slávnosti, na diskusiu, na námestie alebo zostane doma. Každý má právo ísť, neísť, tešiť sa, nezaujímať sa alebo cítiť odstup. Skutočná otázka je hlbšia: dokážeme ešte prijať, že spoločný priestor nemusí vyzerať podľa nás?

Dokážeme žiť v spoločnosti, kde sa niekto modlí a niekto tancuje? Kde niekto počúva folklór a niekto elektronickú hudbu? Kde niekto chce ticho a niekto diskusiu? Kde niekto vidí v zmene nádej a iný v nej cíti ohrozenie? Kde sa jeden človek cíti doma v tradícii a druhý v otvorenosti voči svetu?

Ak to nedokážeme, problém nie je festival ani oslava. Problém je, že sme stratili schopnosť žiť vedľa seba bez okamžitého súdu. Možno by nám prospelo menej víťaziť nad tými druhými a viac chápať, prečo sa boja.

To neznamená, že všetko je rovnaké, lebo nie je. Niektoré veci sú dobré a niektoré škodlivé. Niektoré slová liečia a iné zraňujú. Neutralita nemá znamenať ľahostajnosť. Ale ak chceme žiť v jednej krajine, nemôžeme každého, kto rozmýšľa inak, považovať za morálne pokazeného človeka.

V tom je dnes veľké pokušenie. Každá strana si myslí, že tá druhá nielenže nemá pravdu, ale že je nebezpečná, hlúpa alebo zlá. A keď sa to stane, rozhovor sa končí. Zostane len hluk, posmech, strach a obranné zákopy.

Možno práve leto by nám to mohlo pripomenúť.

Leto je zvláštne tým, že vyťahuje ľudí von. Z bytov, kancelárií, škôl a najmä od obrazoviek. Deti sú na ulici, ľudia sedia na terasách, cestujú, kúpu sa, idú na koncert, na chatu, do kostola, na návštevu alebo len tak na prechádzku. V lete sa spoločnosť viac vidí. A keď viac vidí, vidí aj svoju rozdielnosť.

Otázka je, čo s ňou urobí.

Môžeme sa jej zľaknúť a znovu sa uzavrieť do svojich skupín. Alebo si môžeme priznať, že Slovensko nie je jedna izba zariadená podľa jedného vkusu. Je to dom s mnohými izbami. Niekde je ticho, niekde hudba, niekde modlitba, niekde smiech, niekde starosť, niekde mladosť, niekde únava, niekde hnev a niekde túžba po inom živote.

Ak má taký dom vydržať, nestačí, aby každá izba kričala, že iba ona je skutočný domov.

Potrebujeme niečo spoločné. Nie rovnaké názory ani povinný súhlas. Potrebujeme skôr základnú schopnosť uznať, že aj ten druhý tu žije, že aj on má právo na svoj strach, svoju radosť, svoju hudbu, svoje ticho, svoju vieru, svoju pochybnosť a svoj spôsob, ako hľadať zmysel.

To je málo pre tých, ktorí chcú víťazstvo. Ale možno dosť pre tých, ktorí tu chcú žiť.

Lebo spoločnosť nie je zmysluplná vtedy, keď v nej všetci myslia rovnako. Taká spoločnosť by bola možno pokojnejšia navonok, ale mŕtva zvnútra. Zmysluplná spoločnosť je skôr tá, ktorá unesie rozdiel bez toho, aby sa rozpadla. Tá, ktorá sa vie hádať bez toho, aby zničila možnosť zajtrajšieho rozhovoru. Tá, ktorá vie povedať: nesúhlasím s tebou, ale nechcem ťa vymazať zo spoločného sveta.

To je dnes možno jedna z najťažších viet.

Nesúhlasím s tebou, ale nechcem ťa vymazať zo spoločného sveta.

Ak by sme ju dokázali povedať úprimne, možno by sa veľa nezmenilo hneď. Ale možno by sa zmenila „teplota“ spoločnosti. Možno by trochu klesla horúčava, v ktorej sa každý dotyk mení na popáleninu.

Aj spoločnosť sa môže prehriať.

Keď je v nej priveľa hnevu, priveľa podozrievania, priveľa urážok a priveľa istoty, že iba my sme tí slušní, rozumní a správni, začne byť ťažké dýchať. Potom už nepomôže iba ďalší argument. Potrebujeme tieň. Potrebujeme trochu chladu. Potrebujeme miesta a slová, ktoré nepridávajú ďalší oheň.

Neznamená to mlčať. Neznamená to ustúpiť zo svojich hodnôt. Znamená to hovoriť tak, aby po našich slovách ešte mohol existovať človek na druhej strane.

Možno je to málo vznešené, ale je to nevyhnutné.

Leto, festival, prázdniny, teplo, dážď, hudba, ticho, mesto, dedina, mladí, starší, veriaci, neveriaci, spokojní, nahnevaní, unavení aj plní nádeje – všetci žijeme na našom nádhernom Slovensku. Nemusíme sa vo všetkom zhodnúť, ani to nie je potrebné. Ale ak sa prestaneme uznávať ako ľudia, potom už nebude veľmi záležať na tom, kto mal v ktorej debate pravdu.

Lebo krajina, v ktorej každý vyhrá iba nad nepriateľom, nakoniec prehrá sama so sebou.

A má to všetko ešte vôbec zmysel…?

Možno áno. Ak si včas uvedomíme, že spoločný život nezačína tým, že všetci budeme rovnakí, ale tým, že prirodzené rozdiely medzi nami dokážeme niesť bez nenávisti, bez násilia a bez túžby vymazať človeka na druhej strane zo spoločného sveta.