A má to všetko ešte vôbec zmysel…?

Leto kedysi prišlo. Dnes ho musíme zvládnuť.

Kedysi leto jednoducho prišlo. Deti boli vonku, dni boli dlhé a dospelí neriešili každý okamih ako projekt. Dnes leto často plánujeme, financujeme, organizujeme a logisticky zvládame. Tento text je zamyslením nad tým, prečo sa z najvoľnejšieho obdobia roka stala ďalšia skúška dospelosti – a či sa v lete ešte vieme naozaj nadýchnuť.

Kedysi leto jednoducho prišlo. Neprišlo ako pripravený plán, ktorý treba splniť, zaplatiť, využiť a nafotiť. Prišlo ako teplo, dlhý deň, prach na ceste, zmrzlina, voda, bicykel, dvor, starí rodičia, susedia a zvláštny pocit, že aj čas sa na chvíľu od tepla roztiahol.

Deti boli viac vonku než doma. Nie vždy pod dohľadom, nie vždy dokonale bezpečne a určite nie podľa dnešných predstáv o organizovanom rozvoji dieťaťa. Ale boli vonku, behali, hrali sa, nudili sa, vymýšľali hlúposti, občas sa pohádali, občas si rozbili koleno alebo niekomu okno a večer prišli domov špinavé, hladné a živé.

Dospelí mali tiež starosti. Netreba si minulosť prikrášľovať. Nebolo všetko ľahšie, lacnejšie ani romantickejšie. Ľudia pracovali, cestovali menej, mnohí nemali peniaze na dovolenky, aké dnes považujeme za normálne. Ale leto nebolo až tak veľmi naplánované. Nebolo z neho také veľké organizačné cvičenie.

Dnes sa leto často ani nezačne a už ho treba logisticky zvládnuť.

Kam pôjdu deti, keď rodičia pracujú? Koľko stojí tábor? Kto ich odvezie? Kto ich vyzdvihne? Kedy si vezmeme dovolenku? Koľko to bude stáť? Kam pôjdeme, aby to stálo za to? A ak nikam nejdeme, nebude to málo?

Z leta, ktoré malo byť oddychom, sa nenápadne stal ďalší zoznam úloh.

Možno práve preto bývajú dospelí pred letom unavení a frustrovaní skôr, než sa leto vôbec začne. Nie preto, že by nemali radi svoje deti alebo dovolenku. Ale preto, že aj oddych sa v dnešnej dobe musí zabezpečiť. A čo sa musí zabezpečiť, to už prestáva byť úplne ľahké.

Dnešné leto je drahšie, rýchlejšie a hlučnejšie. Deti majú viac možností, ale menej voľnosti. Rodičia majú viac informácií, ale menej pokoja. Každý niekam ide, niečo plánuje, niečo zverejňuje, niečo porovnáva. A človek má niekedy pocit, že aj leto musí byť „super“. 

Lenže leto nemusí byť „super“. Leto nemusí byť dokonalé. Nemusí byť exotické, drahé, výnimočné ani hodné obdivu. Nemusí vyzerať dobre na fotografii. Nemusí byť súťažou o to, kto bol ďalej, kto mal krajší výhľad a kto deťom pripravil bohatší program.

Leto má možno celkom iný zmysel.

Možno má človeka trochu vrátiť k telu, ku slnku, vode, chôdzi, spánku, obyčajnému jedlu, rozhovoru, tichu a chvíľam, v ktorých netreba nič dokazovať. Možno má deťom dopriať nudu, ktorá nie je zlyhaním rodiča, ale priestorom, v ktorom sa rodí fantázia. A možno má dospelým pripomenúť, že život nie je len pracovný rok prerušený krátkou dovolenkou.

Kedysi bolo leto možno chudobnejšie na možnosti, ale bohatšie na voľnosť. Dnes je bohatšie na možnosti, ale niekedy chudobnejšie na oddych.

A práve tu sa oplatí zastaviť.

Nie preto, aby sme sa vrátili do minulosti. To sa nedá a ani by to nebolo poctivé. Každá doba má svoje leto. Len by sme možno nemali dovoliť, aby nám dnešná doba zobrala z leta to najdôležitejšie: pocit, že aspoň chvíľu nemusíme všetko riadiť.

Deti nepotrebujú leto ako dokonalý program. Potrebujú zážitok, že čas môže byť aj voľný a trochu neusporiadaný, že deň nemusí mať vždy cieľ a rodič nemusí byť stále organizátor, šofér a animátor voľného času. Niekedy stačí, keď je prítomný.

A dospelí tiež potrebujú leto.

Nie ako dovolenku, ktorá sa začína stresom z balenia a končí únavou z návratu. Ale leto ako vnútorné spomalenie, aspoň na chvíľu, aspoň na pár večerov. Aspoň v tom, že prestaneme merať hodnotu dňa podľa toho, čo sme vybavili.

Možno sa leto nedá prežiť tak ako kedysi. Svet sa zmenil, deti sa zmenili a zmenili sme sa aj my dospelí. Ale niečo zostalo rovnaké.

Človek stále potrebuje chvíle, v ktorých sa život nezháňa, ale iba tak deje.

Potrebuje ráno, ktoré nezačne panikou. Deň, ktorý nemusí byť dokonale využitý. Večer, v ktorom sa dá sedieť len tak. Dieťa, ktoré sa smeje nie preto, že sme mu pripravili program, ale preto, že sa cíti voľné a nič nemusí. Dospelého, ktorý si na chvíľu dovolí nebyť užitočný.

Možno práve v tom je zmysel leta. Nie uniknúť zo života, ale na chvíľu ho prestať tlačiť pred sebou ako vozík v preplnenom supermarkete.

Možno leto nemusíme zvládnuť, možno ho stačí trochu viac žiť.

A má to všetko ešte vôbec zmysel…?

Možno áno.

Ak si toto leto aspoň na chvíľu dovolíme, aby nebolo ďalšou hŕbou povinností, ale návratom k jednoduchému pocitu, že sme ešte stále živí.