Nie vždy. Ale ak má, môže ho byť viac, než si myslíme.
Nie vždy cítime, že náš život má zmysel. A predsa sa môže objavovať práve v tých najobyčajnejších chvíľach – v tom, ako žijeme pre druhých, nie len pre seba.
Sú dni, keď doslova cítiš, že život má zmysel. A sú dni, keď ho necítiš.
Nie preto, že by sa stalo niečo nepredvídané. Skôr preto, že sa nič výnimočné nedeje a pýtaš sa, či to celé nie je len opakovanie toho, čo už bolo.
Možno sme si zvykli myslieť, že zmysel je niečo, čo by malo byť stále prítomné. Ako istota, ktorá sa nestráca. Ako pocit, na ktorý sa dá spoľahnúť. Lenže tak to nefunguje.
Zmysel nie je trvalý stav, iba jeho potreba je trvalá.
Zmysel nie je niečo, čo raz nájdeme a už nikdy nestratíme. Objavuje sa a mizne. Niekedy je blízko, takmer na dosah. Inokedy sa vzdiali natoľko, že máme pocit, akoby tam ani nikdy nebol. A práve v tom je možno jeho zvláštnosť.
Zmysel sa nedá vlastniť. Dá sa len hľadať, nájsť a žiť.
Sú chvíle, keď ho cítime veľmi jasne – keď vieme, prečo robíme to, čo robíme. A sú chvíle, keď konáme bez tohto pocitu. A predsa to, čo robíme, môže mať zmysel, aj keď ho práve necítime.
Možno je to podobné ako so svetlom. Niekedy svieti priamo na nás, inokedy sa skryje za oblak. Ale to neznamená, že ho niet. Otázka potom nestojí tak, či zmysel cítime, ale skôr, či ho žijeme, aj keď ho práve necítime.
Človek môže hľadať zmysel v sebe – vo svojich cieľoch, pocitoch, potrebách. Je to prirodzené. Každý z nás potrebuje cítiť, že jeho život má hodnotu. Ale ak zostaneme len pri tom, zmysel sa často začne vytrácať, lebo zmysel, ktorý sa točí len okolo nás samých, býva krehký.
Zmysel sa totiž zvláštne posilňuje práve vtedy, keď prestane byť len „pre mňa“. Zosilnie, keď sa dotkne niekoho ďalšieho.
Existuje starý príbeh o človeku, ktorý chcel pochopiť rozdiel medzi životom, ktorý má zmysel, a životom, ktorý ho stráca.
Bol privedený do miestnosti plnej jedla. Stoly sa prehýbali pod množstvom pokrmov, všetko vyzeralo dostupné a pripravené. A predsa ľudia, ktorí tam sedeli, boli vychudnutí, podráždení a zúfalí. V rukách držali dlhé lyžice – dokázali nimi nabrať jedlo, ale nedokázali si ho vložiť do úst.
Keď sa spýtal, prečo trpia, odpoveď bola jednoduchá: každý sa snažil nasýtiť sám.
Potom bol uvedený do druhej miestnosti. Bola rovnaká. Tie isté stoly, to isté jedlo, tie isté lyžice. Len ľudia boli pokojní. Jedli. Rozprávali sa. Až po chvíli si všimol rozdiel.
Nekŕmili seba. Kŕmili jeden druhého.
Zmysel života nevzniká v podmienkach, v ktorých žijeme. Vzniká v tom, AKO v nich žijeme SPOLU.
Ten príbeh je jednoduchý. A predsa v sebe nesie niečo, čo sa týka aj nás.
Možno zmysel nášho života nevzniká vtedy, keď sa snažíme naplniť svoje ciele. Možno vzniká vtedy, keď sa náš život dotkne života niekoho iného. Keď preberieme väčšiu zodpovednosť za svojich blízkych v rodine, vo vzťahoch. V práci, ktorá má presah. V obyčajných veciach, ktoré si často ani nevšimneme.
Nie vždy to cítime ako niečo výnimočné. Niekedy je to skôr tiché, nenápadné, dokonca aj únavné. A predsa práve v tom sa môže zmysel objavovať najčastejšie.
Človek je bytosť, ktorá nežije sama pre seba. Už dávno si niekto všimol, že človek je tvor spoločenský. Potrebujeme druhých – nielen preto, aby sme neboli sami, ale preto, aby náš život dával širší zmysel.
Keď sa tento rozmer stratí, niečo sa začne rozpadávať. Vzťahy sa stenčujú, spoločnosť sa rozdeľuje, každý si žije svoj vlastný príbeh – a medzi nimi sa stráca niečo, čo ich kedysi spájalo.
Zrazu žijeme viac vedľa seba než spolu. Fragmentácia vzťahov nebolí len niektorých. Týka sa všetkých.
A možno práve preto sa zmysel nedá hľadať len smerom dovnútra. Možno ho treba žiť aj smerom von. Skôr ako prirodzený pohyb, v ktorom človek prestane byť stredom všetkého – a stane sa súčasťou niečoho väčšieho.
Nie vždy sa to podarí. Nie vždy to cítime. A nie vždy máme na to silu. Ale možno práve preto má zmysel sa k tejto otázke stále vracať, aby sme nezabudli, kde sa zmysel najčastejšie rodí.
Nie v tom, čo berieme, ale v tom, čo dávame.
A možno práve v tých chvíľach, keď prestaneme hľadať zmysel len pre seba a začneme ho žiť aj pre druhých, sa stane niečo zvláštne. Zmysel, ktorý sme hľadali, si nás potichu nájde sám. A potom sa otázka, ktorú si kladieme, nemusí úplne stratiť. Len sa zmení jej tón.
A má to všetko ešte vôbec zmysel…? Možno nie vždy. Ale oveľa častejšie, než si myslíme.


Celá debata | RSS tejto debaty