A má to všetko ešte vôbec zmysel…?

Život medzi dvoma pondelkami

Žijeme dni, ktoré plynú ako rieka. A predsa sa niekedy objaví pocit, že čas plynie rýchlejšie než ho stačíme sledovať. Tento text je o živote, ktorý sa môže nenápadne zmeniť na skok medzi dvoma pondelkami.

Niektoré dni nemajú chuť. Nie sú zlé, len sú rovnaké.

Ráno začne budíkom, ktorý znie presne ako včera. Deň sa rozbehne známym smerom: povinnosti majú svoje miesto a úlohy svoje poradie. Večer príde spôsobom, ktorý už poznáme naspamäť. A potom spánok. Krátka pauza. A znovu.

A niekde medzi tým si uvedomíš, že vlastne nežiješ týždeň. Iba skáčeš z jedného pondelka do druhého. Všetko funguje. A práve to je zvláštne. Nič sa nepokazilo. Len sa nič nestalo.

Čas sa nehromadí ako zážitky. Hromadí sa ako kopa číslic ďalších dní  v kalendári.

Keď sa niekto opýta, ako sa máš, odpovieš automaticky: „Dobre.“
A možno je to pravda. Len nevieš presne, čo to dnes znamená a koľkého práve je.

Dni plynú, ale nezanechávajú stopu. Nie preto, že by si bol ľahostajný.
Ale preto, že si neustále v pohybe – a pohyb niekedy nahradí zmysel.

Čakáme na niečo, čo má prísť. Na víkend. Na dovolenku.

Na pokojnejšie obdobie. Na čas, keď sa to „trochu uvoľní“.

Lenže ono sa to zriedka uvoľní samo.

Medzi dvoma pondelkami sa dá prežiť celý život.
Bez veľkých pádov. Aj bez veľkých okamihov.

A možno práve vtedy sa ticho vynorí otázka, ktorú si nepokladáme radi:
Kedy som naposledy cítil, že tento deň si budem pamätať?

Nie hodnotu v tom, čo som stihol. Ale v tom, že som v ňom bol nenahraditeľný.

Niektoré dni sa dajú zopakovať. Iné sa nedajú.
Rozdiel medzi nimi nie je v tom, čo sa v nich stalo.
Ale v tom, či sme v nich naozaj boli.

Život sa niekedy scvrkne na správne fungovanie.
A fungovanie je pohodlné. Žiadne otázky, len pokračovanie.

Lenže človek nie je hodinový stroj.
A keď sa dni začnú podobať viac na cyklus než na cestu, niečo v nás sa začne ozývať.

Nie nahlas.
Skôr ako únava, ktorú nevieme oddýchnuť.

Možno nepotrebujeme viac voľna.
Ani zmenu kalendára. Ani nový plán.

Možno len potrebujeme jeden deň, viac dní, ktoré budú vyčnievať medzi dvoma pondelkami.
Deň, ktorý nebude čakať na ďalší.

A možno práve tu sa znovu vynára tá otázka – bez nátlaku, bez odpovede:
A má to všetko ešte vôbec zmysel…?

Ak ju cítiš, neznamená to, že niečo zlyhalo.
Možno to len znamená, že niečo v tebe už nechce žiť ako autíčko „na kľúčik“. 

A to je niečo, čo stojí za to počúvať.