Každý deň dávame svoj čas, pozornosť a energiu druhým – rodine, práci, okoliu. Ale kedy si naposledy cítil, že to malo zmysel? Tento blog je pozvaním pripomenúť si, prečo je dôležité najprv sa poriadne nadýchnuť.
Pre koho vlastne žijeme?
Je ráno. Vstávaš, robíš si kávu a v hlave ti už beží zoznam.
Nie pre seba – pre deti, pre firmu, pre niekoho, komu si to sľúbil. A tak ideš.
Nie preto, že musíš. Ale preto, že niekto s tebou počíta.
A zrazu je večer – a v tichu sa ozve otázka:
„Komu som dnes vlastne patril?“
Nie ako vec.
Ale ako človek, ktorý má obmedzený čas – a rozdáva ho iným.
Život pre iných nie je slabosť. Je to zmysel.
Niektorí hovoria: „Musíš žiť pre seba.“ Áno. Ale až potom, keď vieš, prečo tu vôbec si.
A keď to vieš – zistíš, že najväčší zmysel prichádza vtedy, keď pomáhaš žiť niekomu inému.
Rodine. Kolegom. Neznámemu človeku v autobuse.
Nie veľkými činmi.
Ale prítomnosťou, láskavosťou, ochotou byť tam, kde treba.
Tlak a povinnosti? Možno. Ale aj príležitosti.
Áno, niekedy je toho veľa.
Niekedy máme pocit, že všetko je len na nás, že na nás stojí celý svet.
Ale čo ak je to práve naopak?
Čo ak tie povinnosti nie sú trest – ale dôvera, ktorú do nás niekto vložil?
Deti ti dôverujú, že určite prídeš. Klienti, že ich podržíš.
Rodina, že sa nezrútiš ako ďalší vyhorený článok batérie.
Nie je to ľahké.
Ale ak vieš, pre koho to robíš – nie si otrokom. Si oporou.
Znovu sa postav na stred svojho života
Nie preto, aby si žiaril.
Ale preto, aby si dobre svietil pre iných.
Ak si v strede svojho života – si ako tiché, horúce ohnisko, ku ktorému sa dá vrátiť.
Nie ako líder, ktorý prikazuje.
Ale ako človek, ktorý drží orientáciu.
Sú však aj také „životné role“, ktoré nemajú právo sa pýtať, čo za to alebo najprv musím dostať ja, až potom dám ja. Napríklad rodičia alebo šéfovia – aj tvoj, napríklad. Na nich každý vzhliada ako na výhradných „tvorcov“, na ľudí, ktorí musia generovať optimizmus a organizovať svet pre svoje deti alebo pre svojich podriadených. To si veľa rodičov, ale aj šéfov vôbec neuvedomuje, že je to ich povinnosť a základná úloha.
Oni sú a musia byť tvorcovia života ľudí, ktorí sú na nich závislí, ktorí na nich vzhliadajú a čakajú, že im „urobia deň“.
Ale ak si rodič alebo šéf, vtedy musíš myslieť na seba aspoň ty sám.
V prvom rade musíš prežiť ty, aby si mohol pomáhať.
A to sa dá len vtedy, keď sa aj ty na chvíľu nadýchneš.
Nadýchneš sa tak, ako to učia aj v lietadle:
Najprv daj masku sebe – až potom druhým.
Nie zo sebeckosti.
Ale preto, že len živý a vedomý človek môže byť užitočný.
Byť užitočný = byť prítomný
Netreba byť dokonalý.
Stačí byť prítomný tam, kde sa práve niekto potrebuje oprieť.
Nie formálne a nie frázou.
Ale skutkom, úsmevom, načúvaním, prípadne spoločným mlčaním.
Svet nepotrebuje ďalšie perfektné profily na sociálnych sieťach.
Potrebuje skutočných ľudí, ktorí vedia, pre koho žijú.
Malá večerná otázka
Skús si ju dnes položiť:
„Komu som dnes uľahčil život?“
Možno to bol niekto blízky, možno niekto neznámy.
Ale ak si bol aspoň na chvíľu svetlom v jeho dni,
mal ten deň zmysel.
Tento blog…
…nie je výzva na hrdinstvo.
Je to pripomienka, že najväčšia hodnota života nie je v tom, čo vlastníme.
Ale v tom, pre koho tu sme – a komu sme ochotní slúžiť.
Nie ako otroci. Ale ako ľudia, ktorí vedia:
Zmysel života je pomáhať žiť.
A v tom je odpoveď aj na otázku:
A má to všetko ešte vôbec zmysel?
Áno. Lebo nežiješ len pre seba.


Celá debata | RSS tejto debaty