Tento blog vznikol ako osobná potreba hľadať zmysel v čase, keď sa vytráca ticho, orientácia aj dôvera. Začínam sériu zamyslení, ktoré nie sú návodom, ale snahou pomenovať veci pravým menom. Pre seba. A možno aj pre teba.
Otázka – „Má to všetko ešte vôbec zmysel?“ – sa neobjavuje len v knihách filozofie. Zaznieva potichu aj medzi nami. V rozhovoroch, v tichu po správach, v pohľade človeka, ktorý už ani nečaká odpoveď.
Nezáleží na tom, kto ju vysloví – študent pred skúškou, mama po treťom kolapse domácnosti, zamestnanec po výplate, alebo starý otec, ktorému vymenili lekára aj ulice.
Za tou otázkou nie je slabosť. Je za ňou hlad po niečom hlbšom. Po niečom, čo sa nedá kúpiť, zohnať pod pultom, ani vymeniť. A určite to nie je márna otázka. Je to pokus o orientáciu. Možno ten najdôležitejší.
Prečo by nás to malo zaujímať? Pretože to nie je otázka pre filozofov. Ani výmysel citlivých pováh.
Je to základná výbava každého človeka. Potreba zmyslu je ako potreba kyslíka – keď ho niet, dusíme sa.
Na prvý pohľad možno ako-tak fungujeme. Ale keď sa zmysel vytráca, všetko sa začne javiť ako bezdôvodné opakovanie toho istého.
Vtedy sa aj radosť zmení na únavu. Aj výkon sa zmení na tlak. Aj vzťahy – kedysi plné zmyslu a spolupatričnosti – sa zrazu menia na tiché dohody o tom, kto má čo vybaviť.
Nie, nejde o pesimizmus. Ide o čistý vzduch pre dušu.
Viktor Frankl to vedel skôr, než sme mali Wi‑Fi
Viktor Frankl, psychiater, ktorý prežil koncentračný tábor, napísal:
„Človek môže zniesť takmer akékoľvek ‚ako‘, ak má ‚prečo‘.“
Zmysel nám ukazuje cestu, vďaka ktorej vieme, kam kráčať – aj keď netušíme, čo nás na ceste čaká.
Frankl nám zanechal jednoduché, ale odvážne posolstvo:
Zmysel nie je niečo, čo si vymyslíme. Je to niečo, čo objavíme – v tom, čo robíme, v tom, čo milujeme, v tom, čo obetujeme. A keď zmysel chýba, nestačí viac motivácie. Treba viac pravdy.
Existenciálne vákuum: keď je všetko, ale nič to neznamená
Moderný človek má prístup k informáciám, zábave aj možnostiam, o akých jeho predkovia nesnívali. A predsa sa často cíti prázdny. Nie preto, že by mal málo – ale preto, že nevie, prečo to všetko má.
Túto tichú vnútornú prázdnotu nazval Frankl existenciálnym vákuom. Vzniká tam, kde je dostatok prostriedkov – ale nedostatok zmyslu.
Kde máme cieľ, ale nie dôvod. Úspech, ale nie cestu. Prácu, ale nie povolanie. Ak vákuum pretrváva, neraz sa zmení na úzkosť, apatiu alebo cynizmus.
Sociálne siete: výťah k prázdnote
Do tejto prázdnoty dnes naskakujeme ako do výťahu. Volá sa nekonečné scrollovanie. Nie je to prestávka, ale útek od reality.
Svet plný obrazov, zvukov a pocitov, ktoré trvajú päť sekúnd a potom sa stratia. A potom prídu ďalšie a ďalšie obrazy, zvuky a pocity.
Nie sme viac informovaní – sme len viac zahltení. Nie sme viac spojení – sme len viac porovnávaní.
A namiesto zmyslu nachádzame len algoritmus, ktorý vie, čo nás zadrží… a je mu jedno, čím nás naplní.
Nie, technológie nie sú zlé. Ale keď nahradia ticho, sústredenie a otázku „prečo“, začnú nás vymazávať zvnútra. Nie preto, že by boli mocné. Ale preto, že sú často bez zmyslu. A človek bez zmyslu je náchylný prijať čokoľvek, čo vyplní prázdno.
Zmysel pre mňa, pre nás, pre svet
Možno sa zmysel nedá presne zmerať, ale dá sa cítiť – a najmä rozlíšiť. Iný je zmysel pre mňa, iný pre nás a iný pre svet.
Zmysel pre mňa znamená osobné naplnenie, hrdosť a smer cesty.
Zmysel pre nás predstavuje rodinu, komunitu a tých, pre ktorých žijeme.
A zmysel pre svet sa prejavuje ako prínos, presah a kultúrna stopa, ktorú po sebe zanechávame.
Keď chýba jeden z nich, tie ostatné sa začínajú triasť. Keď chýbajú dva, ide o krk. A keď chýbajú všetky, máme problém, ktorému nestačí nový diár ani ďalší kurz motivácie.
A prečo práve teraz?
Lebo doba, v ktorej žijeme, zvláštne kombinuje všetko: výkonnosť aj chaos, možnosti aj prázdnotu, prebytok aj nechuť. Stále viac ľudí má všetko – okrem dôvodu sa tešiť na zajtra.
Vzdelanie často stráca orientáciu. Práca niekedy stráca dôstojnosť. Civilizácia je možno stále silná – ale unavená, veľmi unavená.
Preto potrebujeme reštart. Nie technický, ale hodnotový. Nie ako návrat dozadu – ako návrat k sebe.
A čo tento blog?
Tento blog nie je a nemôže byť návod. Nechce byť ani motivačným textom. Bude to pomalý verejný denník o tom, čo dáva zmysel. O rodine, mieste, práci, o vzťahoch, aj o starnutí. O voľbe ako ďalej.
Každý príspevok bude malým svetlom. Nie reflektorom, ktorý osvetlí cestu – ale plamienkom, ktorý možno zažne tvoju vlastnú otázku. Takú, ktorú si nosíš v sebe už roky, ale ešte nebola vyslovená.
A ty?
Možno to necítiš rovnako. Možno si plný síl a cieľov. Ale možno práve ty dnes večer povieš tú vetu – či už nahlas, alebo len v sebe:
„A má to všetko ešte vôbec zmysel…?“
Ak áno – nie si sám. A tento blog je pre teba. Nie preto, aby ťa naučil hľadať.
Ale preto, aby ti pripomenul, že zmysel existuje.
Nie ako idea – ale ako tichá istota, ktorú si ešte nestratil a ktorá bude iba tvoja.


Celá debata | RSS tejto debaty